V lodenici mal skoro každý nejakú prezývku a tie, samozrejme, pretrvali, dodnes. Zasvätení vedia, kto je Sandro, Peci, Hasan, Čuki, Drevák, Pipo, Brička, Cica, Genci, Eja, Kormoš, Piťús, Josa… Jeden z týchto chalanov a báb, Peco, je dnes známy architekt Peter Černo, ktorý žije v Nemecku, a práve v týchto dňoch mu v Banskej Bystrici udelili Cenu Ladislava Hudeca. Tá sa udeľuje slovenským architektom, ktorých tvorbu uznalo aj zahraničie. Zaujímavé je, že aj Černove pracovné úspechy sa spájajú s lodenicou. Vďaka Dunaju spoznal totiž ešte v mladosti nemeckých veslárov, a tak mal v Nemecku po emigrácii kamarátov. Pri rozhovore s Petrom Černom o architektúre sme spomínali aj na lodenicu, kde sme sa kedysi zoznámili, hovorili sme o tom, ako Ctibor Reiskup lodenicu zakladal a ako neskôr zahynul. Peter Černo, vtedy študent SVŠT a lyžiarsky inštruktor, bol toho svedkom. Bol pri zrode lodenice s Reiskupom a potom ho hľadal v lavíne.
Spomína na to: "Na nábreží Dunaja stáli staré bratislavské lodenice. V tých miestach založil Ctibor Reiskup, asistent na Slovenskej vysokej škole technickej, veslársky oddiel Slávia SVŠT. K brehu priviezli vlečnú loď, šlep, zakotvili ju na Dunaji a dali k dispozícii študentom. My sme šlep vyčistili a postavili sme na ňom lodenicu Slávie. Pre mňa to bolo osudové miesto. Získal som tam veľa kamarátov a vlastne aj impulz, aby som sa pokúsil uplatniť v cudzine. S veslármi mám kontakt dodnes.
Veslári v 50. rokoch, v pozadí ešte nezrekonštruovaný Bratislavský hrad. Keď som išiel do prvého ročníka na architektúre, zbadal som pri vstupe do školy vylepenú výzvu: Hľadáme veslárov do Slávie SVŠT! Hneď ma upútala. Plával som, hral som vodné pólo, venoval som sa vtedy módnemu kulturizmu, a tak som chcel vyskúšať aj toto. Prijímal nás sám Boro Reiskup. On mal v sebe iskru, vedel si získať ľudí, bohužiaľ, zomrel v lavíne, keď bol na vrchole síl. Druhého februára 1963 som bol na Roháčoch aj ja. Hľadali sme ho celú noc s Horskou službou. Našli sme ho, žiaľ, zasypaného. Potom sme ho vykopávali z kameňov a snehu. V to ráno išiel Boro na túru na Volovec, boli asi desiati, ale on sa s jedným kamarátom odpojil. Chceli sa ešte niekam pozrieť, a to sa im stalo osudným. Strhla ich lavína. Lodenicu sme po jeho smrti spočiatku spravovali sami, ale bol tam zmätok. Neskôr sa vedenia ujal veslár Jozef Bača a Reiskupov duch sa zachoval. Získali sme tri republikové víťazstvá (osem- a štvorveslice), mali sme kontakty v rôznych lodeniciach, vedelo sa o nás. Vtedy sa pestovala tradícia medzinárodnej veslárskej plavby po Dunaji. Veslári sa zastavovali aj u nás. Pristáli v lodenici, vyložili si loď, mohli v spoločenskej miestnosti prespať… Vtedy som sa zoznámil s jedným chlapíkom, ktorý bol vysokým funkcionárom v západonemeckom veslárskom zväze a to mi neskôr pomohlo po emigrácii, keď som si zvykal v Nemecku…“
https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/468475-k-bratislave-patrili-v-60-rokoch-rokoch-veslari-na-dunaji-napisali-knihu-spomienok/