• Veslársky klub Slávia STU Bratislava

Autostop a „čundre“

V lodenici sme sa zoznámili aj s Alexandrom Egyházym, ktorého sme volali Sandro. Bol to Petržalčan, ešte mladší než my, vtedy chlapčensky krehký, hodil sa na kormoša, čo je vo veslici kormidelník. Sandro bol talizman lodenice, vždy opálený, vyblednuté vlasy, dobrý kamarát. Neskôr si vzal za manželku známu archeologičku Beátu Jurovskú. Sandro spísal svoje spomienky pod názvom Voda či sneh. Hoci miloval veslovanie, to sa na vysokej študovať nedalo, a tak absolvoval na SVŠT lyžiarstvo a stal sa profesionálnym lyžiarom, no so stálym vzťahom k veslovaniu. Z jeho zápiskov sme vybrali pasáž o lodenici, hoci zaujímavo píše aj o slovenskom lyžiarstve: „Veslovanie – to boli nádherné časy! Veslári, to bola vybraná spoločnosť, všetko vysokoškoláci a mnohí majstri a olympionici! Paľo Schmidt, Boro Reiskup, Jožko Bača, Franto Reich a veľa iných. Každý večer po tréningu sme spoločne propelerom odchádzali na korzo obdivovať a baliť pekné baby. Chodili sme na preteky na korbe nákladného auta. Cestovali sme po celej republike, ale žiaľ, len po jej českej časti, lebo na Slovensku v tom čase nebol – okrem Slávie VŠ Bratislava – žiaden veslársky oddiel. Hlavne na Morave sme zažívali krásne vodácke časy – Břeclav, Hodonín, Napajedla, samozrejme, Brno. Ale aj v hlavnom meste v Prahe, všade sa niečo dialo. A keď neboli preteky, tak sme chodili na ,čundre‘ dolu Dunajom. Obdivovali sme panenskú divokú prírodu, mali sme zážitky, ktoré mi mohli rovesníci len závidieť.

Dvaja priatelia Alexandrovia - Dénes (vľavo) a Chovanec pred lodenicou v súčasnosti. V rukách držia obrázky starého šlepu. Raz, keď sme sa vracali popri petržalskom brehu z ,čundra‘, niekto z lode zakričal: Pozrite sa na breh! Vykrikuje na nás nejaký opitý na bicykli! Bol to môj otec. Začul, že sa chodím loďkovať, ako tomu hovoril, a bál sa o mňa. Počkal nás v lodenici, bývali sme totiž neďaleko, všetkým vynadal a mne zarazil vychádzky. Začal som v lodenici na kormidle chýbať. Prišli teda za otcom a zaručili sa za mňa. Hlavne Boro Reiskup. Do toho sa moja mama, krásna Viedeňáčka, hneď platonicky zaľúbila. Neskôr sa mnou otec chválil: Bol šťastný, že chodím do lodenice športovať a neponevieram sa po Petržalke. Otec sa spriatelil s Borom Reiskupom a svojpomocne nám postavil lodenicu, ktorá stála na vyradenom vlečnom člne, šlepe, na petržalskej strane v mieste zvanom Aušpic. Druhý môj silný zážitok sa viaže k pretekom, k závodu kormidelníkov. Vyhrali sme vtedy distančný závod Bratislava – Rusovce – Bratislava. Trať nebola presne vytýčená, ale merala 11 km do Rusoviec a 11 km späť do lodenice v Petržalke. Kormidelník si trať mohol ľubovoľne vybrať. Bolo len na ňom, či využije hlavný tok Dunaja bez prekážok, alebo rizikové skratky cez zátoky a ramená. Vybral som si ramená, ktoré boli prejazdné a nikde nebolo treba vyskakovať z lode, nehovoriac o prenášaní lode. Vlastne to bola jediná možnosť, ako poraziť loď Dukly Praha, lebo oni boli profíci a mali povesť nepremožiteľných. Ja som zvolil taktiku "kade ľahšie“ a podarilo sa. Najmä vďaka tomu, že som na bicykli prešiel niekoľkokrát breh Dunaja a zmapoval som si jednotlivé ťažko prechodné miesta a stav hladiny, ktorý sa ale rýchlo a nečakane mohol zmeniť. Boli to jedny z posledných pretekov sezóny, pre mňa nezabudnuteľné. Všetky mimobratislavské preteky – okrem platby za nákladné auto, čo viezlo lode – sme si financovali z vlastného. A tak sme často cestovali autostopom. V pretekoch o Zlaté veslo mesta Prahy som už nesedel na kormidle, bol som členom posádky osemveslice a skončili sme na druhom mieste. Pretože sme opäť cestovali autostopom, stalo sa, že na piatkovej prvej rozjazde nám chýbali traja veslári zo základnej posádky a v sobotu jeden. Pomohli nám priatelia z Moravy. Na odovzdávanie cien a na defilé pred hlavnou tribúnou sme potom išli do pol pása vyzlečení, lebo sme nemali jednotný dres! Boli to najznámejšie juniorské preteky s medzinárodnou účasťou a nominačný závod do reprezentácie. Víťazi týchto pretekov mali štartovať za republiku na medzinárodnej regate v NDR, v Grunau. Aj napriek tomu, že sme vyhrali, reprezentovať išla pražská osma, ktorá skončila ako druhá! Toto krásne obdobie môjho života sa pre mňa skončilo, keď sme nedostali povolenie na ďalšie kotvenie lodenice (šlepu) na hlavnom toku Dunaja pri Aušpici od správy povodia Dunaja. Z miesta, kde dovtedy šlep kotvil, musel sa odtiahnuť do Karlovoveskej zátoky a tam je doteraz. Mne to z Petržalky bolo ďaleko, a tak som s veslovaním v Slávii VŠ Bratislava skončil. Dunaj mi ale navždy prirástol k srdcu. V detstve sme plávali v Dunaji od PKO do lodenice. Bol to adrenalín, keby sme vyšli na breh vyše Aušpicu, pohraničníci by bez varovania strieľali zo samopalov…"



https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/468475-k-bratislave-patrili-v-60-rokoch-rokoch-veslari-na-dunaji-napisali-knihu-spomienok/

5 views0 comments

Recent Posts

See All